Pondelok
06 September 2010
Nachazáte sa :
Dovolenka v Bulharsku 
Turistické informácie História štátu v skratke
Turistické informácie História štátu v skratke
| História štátu v skratke |
 |
 |
 |
|
V 1. storočí ovládli územie Rimania, čo priviedlo k zániku tráckeho
štátu. Hlavným mestom novej rímskej provincie sa stal Filipopolis
(dnešný Plovdiv). Pod nájazdmi kočovných kmeňov sa postupne menilo
etnické zloženie územia dnešného Bulharska. Značná časť pôvodného
tráckeho a ilyrského obyvateľstva bola vyhubená alebo asimilovaná. Po
rozpade Rímskej ríše sa stalo územie dnešného Bulharska súčasťou
Východorímskej, byzantskej ríše. Slovania začali na územie prenikať v
6. storočí. V 7. storočí prichádzajú z východu protobulharské kmene,
ktoré sa spájajú so Slovanmi proti Byzancii. V roku 681 bol byzantský cisár Konštantín nútený uzavrieť so Slovanmi a Bulharmi mier a formálne uznať štát, na čele ktorého stál chán Asparuch. Hlavným mestom štátu sa stala Pliska. Štát sa upevňoval a rozširoval, najmä za vlády chána Kruma v 9. storočí. Oficiálne prijatie kresťanstva je spojené s kniežaťom Borisom I. v 9. storočí, za ktorého vlády bratia Cyril a Metod vytvorili prvé slovanské písmo. Vláda nástupcu Borisa I., Simeona I. (893-927) znamenala skutočný rozmach bulharského štátu. Po smrti Simeona I. sa však začal v dôsledku vnútorných problémov, neustáleho súperenia s Byzanciou a bojov s kmeňmi Maďarov a Pečenehov oslabovať, až sa v 11. storočí rozpadol. V pomerne krátkej dobe bolo celé jeho územie obsadené gréckym vojskom a pripojené k byzantskej ríši. Oslabovanie Byzancie v 12. storočí využila bulharská šľachta k povstaniu, do čela ktorého sa postavili Asenovci. Prímerím s Asenovcami v roku 1187 Byzancia fakticky uznala obnovenie bulharského štátu, ktorý pretrval do roku 1396, kedy sa Bulharsko po prehratej bitke pri Nikopole dostalo pod nadvládu Turkov. Osmanská moc v Bulharsku pretrvala, napriek viacerým pokusom o vymanenia sa spod jej nadvlády, až do druhej polovice 19. storočia. Národnooslobodzovacie hnutie zosilnelo v polovici 19. storočia a vyvrcholilo v Aprílovom povstaní v roku 1876, ktoré bolo krvavo potlačené. Bulharská štátnosť bola obnovená po rusko-tureckej vojne. 3. marca 1878 malo byť sanstefanskou rusko-tureckou mierovou zmluvou utvorené „veľké“ Bulharské kniežatstvo, ktoré malo formálne ostať vo vazalskom pomere k Osmanskej ríši, avšak fakticky byť nezávislé. Berlínskym kongresom (júl 1878) bolo však vytvorené autonómne kniežatstvo zahŕňajúce územie medzi Dunajom a Starou planinou a sofijský sandžak a tzv. Východná Rumélia s centrom v Plovdive ostala pod formálnou nadvládou Osmanskej ríše, ale so širokými právomocami a kresťanským guvernérom. Vo februári 1879 sa vo Velikom Tarnove zišlo Ústavodarné zhromaždenie, ktoré v apríli toho istého roku prijalo prvú bulharskú ústavu. Bulharsko bolo vyhlásené za konštitučnú monarchiu a Alexander Battenberg bol zvolený kniežaťom. V septembri 1885 sa Východná Rumélia pripojila k bulharskému kniežatstvu. Úplná nezávislosť Bulharska bola však vyhlásená až 22. septembra 1908. Oficiálny názov bol zmenený z kniežatstva na cárstvo a titul cára prijal Ferdinand Koburgský, ktorý nastúpil do čela štátu po zvrhnutom Alexandrovi Battenbergovi (1887). V prvej polovici 20. storočia bolo Bulharsko zmietané politickými nepokojmi, po boku Srbska, Grécka a Čiernej Hory viedlo vojnu proti Turecku (1912) a v roku 1913 proti spojencom z prvej balkánskej vojny a Rumunsku, v ktorej utrpelo porážku. V prvej svetovej vojne sa Bulharsko postavilo na stranu ústredných mocností, Nemecka a Rakúsko-Uhorska, v dôsledku čoho prišlo o ďalšie územia. V 2. svetovej vojne sa Bulharsko vedené snahou o znovuzískanie stratených území pripojilo k paktu Osi, proti Sovietskemu zväzu však nevystúpilo. V roku 1943 umrel cár Boris III. a na trón nastúpil iba 6-ročný Simeon II., za ktorého vládla regentská rada formálne vedená mladším Borisovým bratom Kyrilom Preslavským. Nová vláda sa snažila o postupné odpútavanie od Nemecka, súčasne ale viedla boj s nelegálnou opozíciou a partizánskymi skupinami. Začiatkom septembra 1944 vyhlásil Sovietsky zväz Bulharsku vojnu a jeho vojská vstúpili na územie Bulharska. V noci na 9. septembra došlo k štátnemu prevratu, vytvorená bola vláda Vlasteneckého frontu, v nasledujúcich procesoch tzv. ľudových súdov bolo na smrť odsúdených a popravených viac ako 2600 osôb, vrátane členov regentskej rady, bývalých predsedov vlád a väčšiny ich ministrov. V septembri 1946 bola na základe referenda zrušená monarchia a Simeon II. s rodinou bol nútený odísť do exilu. Novú vládu vytvoril komunista Georgi Dimitrov a nastolený bol komunistický režim. Demokratické zmeny v Bulharsku začali 10. novembra 1989 rezignáciou Todora Živkova, ktorého nahradil na čele vlády Petar Mladenov. Začal proces spoločenskej a ekonomickej transformácie. V prvých demokratických prezidentských voľbách bol zvolený jeden z vedúcich osobností demokratizačného hnutia Želju Želev. V júli 1991 bola prijatá nová demokratická ústava, v októbri sa uskutočnili parlamentné voľby, z ktorých vzišla vláda predsedu Zväzu demokratických síl Filipa Dimitrova. V júnových parlamentných voľbách r. 2001 zvíťazili stredopravé politické strany, ktoré zostavili vládu na čele s bývalým panovníkom Simeonom Saxe-Coburgghotským. Koncom marca 2004 Bulharsko vstúpilo do NATO.V parlamentných voľbách v r. 2005 zvíťazila Koalícia za Bulharsko vedená Bulharskou socialistickou stranou, ktorá utvorila spolu s Národným hnutím Simeon II. a Hnutím za práva a slobody koaličnú vládu vedenú premiérom Sergejom Staniševom. Bulharsko pokračovalo v nastúpenom reformnom a integračnom procese a 1.1.2007 sa stalo členom EÚ.
|
